blank
  • Dolná Poruba: história

NAJSTARŠIE DEJINY OBCE

Územie hlboko v doline Tepličky, kde leží aj obec Dolná Poruba, bolo predovšetkým subsistenčným – ekonomickým zázemím priľahlých centrálnych častí stredného Považia.
Neolit (5 000–3 800 pr. Kr.), teda mladšia doba kamenná, so sebou prináša agrikultúrnu revolúciu, teda prechod z lovecko-zberačského spôsobu života na usadlý, ktorý je charakteristický poľnohospodárstvom a zakladaním trvalých sídel. V súvislosti s obcou Dolná Poruba sú veľmi zaujímavé ojedinelé nálezy kamennej brúsenej industrie v katastri susednej obce Omšenie.
Okolie D. Poruby sa pomerne husto osídľuje v priebehu mladšej až neskorej doby bronzovej (1 300–800 pr. Kr.), v období lužickej kultúry. Dôkazom sú najmä lužické pohrebiská v bezprostrednom okolí obce.
Zatiaľ sa zdá, že v mladšej dobe železnej (450–0 pr. Kr.), ktorá sa nazýva aj doba laténska, hustota osídlenia klesla. Zabudnúť by sme nemali ani na okolité jaskyne, ktoré boli sporadicky využívané od praveku až po novovek.

DOLNÁ PORUBA V STREDOVEKU A NOVOVEKU

Hoci prvá písomná správa o Porube je až z roku 1355, na základe vyššie uvedeného je isté, že geograficko-historický priestor doliny Tepličky bol osídlený skôr, ako sa dostal do písaných dejín. O súvislom, kontinuálnom osídlení dnešnej Dolnej i Hornej Poruby ale nemôžeme hovoriť, pre obdobie včasného stredoveku ani nemáme priame dôkazy. Podľa ústneho podania a tradície si osadníci založili celkom novú obec na klčovisku – vyrúbali časť lesa, aby sa v tomto dovtedy nehostinnom horskom prostredí usadili a rozdelili si pôdu. Od synonyma rúbať, po-rúbať je odvodený i názov dediny Poruba, Porúbka. V čase osídlenia tu neboli zvyšky staršieho sídla s vlastným topografickým pomenovaním a obec skutočne vznikla ako novozaložená osada, od konca 14. storočia patriaca pod panstvo Košeckého hradu.
Poruba je v najstarších písomných prameňoch z roku 1355 uvedená ako jedna samostatná, nerozdelená obec – villa Poruba. Koncom 14. storočia, keď už bola Poruba súčasťou Košeckého panstva, uvádzajú písomné pramene Veľkú – Nagporoba a Malú – Kisporoba. Podobne aj v roku 1473 rozoznávajú Kysporwba (dnešná Dolná Poruba) a Naghporwba (Horná Poruba), v r. 1467 ako possesio Felseparuba a Alsoparuba, r. 1487 dokonca Kysporwbka.
Dolná Poruba vstúpila do novoveku ako súčasť Košeckého panstva. Patrila doň spolu s dedinami Hloža, Dolné a Horné Kočkovce, Kopec, Veľké a Malé Košecké Podhradie, Košeca, Ladce, Nosice, Podhorie, Košecké Rovné a Horná Poruba. Zemepánmi týchto dedín boli páni Košeckého hradu. Zrušenie poddanstva v roku 1848 prinieslo obyvateľom Dolnej Poruby istú nádej na lepšie časy. Iba krátko predtým sa postavili na odpor proti svojim zemepánom, ktorí im neprávom vzali lesy a následne i urbársky pozemok.

20. STOROČIE

Silnejúci maďarizačný trend vládnych kruhov Uhorska viedol k nariadeniu pomaďarčiť miestne názvy obcí. Dolná Poruba dostala v roku 1907 oficiálne úradné meno Bérczes. Celosvetový vojenský konflikt v rokoch 1914–1918 si vyžiadal nevídané utrpenie a minimálne 30 obetí z Dolnej Poruby.
Podľa sčítania ľudu z roku 1940 žilo v obci 1 074 obyvateľov. Patrila do okresu Ilava a jej najbližším administratívnym centrom bol Obvodný notársky úrad v Hornej Porube združujúci obce Horná a Dolná Poruba, Kopec a Košecké Malé Podhradie. Pokiaľ šlo o cirkevnú správu, patrila pod Farský úrad v Omšení. Z hľadiska bezpečnostných štruktúr spadala zas do obvodu Žandárskej stanice v Dubnici nad Váhom.
Naša obec ležala mimo povstaleckého územia a - našťastie pre obyvateľov – nepatrila do bezprostrednej zóny pôsobenia partizánskych oddielov či skupín. Vojnové obdobie v Dolnej Porube vrcholilo v apríli 1945. Územie vtedajšieho Ilavského i Trenčianskeho okresu patrilo do pôsobnosti 2. ukrajinského frontu pod velením maršala R. J. Malinovského, pričom v oblasti bojovali ako príslušníci 40. sovietskej armády, tak i 4. rumunskej armády. Útočiace vojská sa sem prebojúvali od 9. apríla od Valaskej Belej cez Homôlku, ostreľujúc nemecké pozície. Ráno 10. apríla do obce vstúpili ako prví sovietski vojaci, za nimi aj rumunské jednotky. Boje v chotári obce trvali až do 27. apríla, keď boli Nemci vytlačení v smere na Ilavu. Rumunskí i sovietski vojaci obec definitívne opustili 30. apríla 1945. Na cintoríne bolo pochovaných 15 padlých osloboditeľských vojakov. Rumunských príslušníkov v rokoch 1952–1953 exhumovali a previezli na ústredný rumunský cintorín v Zvolene, sovietskym vojakom obec postavila pomník.

VÝVIN POČTU OBYVATEĽOV V OBCI

Rok 1784 1828 1880 1921 1940 1970 1980 2010 2019
Počet obyvateľov 716 876 685 895 1074 1326 1217 820 801

Foto: VA ÚEt SAV / Oľga Danglová, inv. č. AN076419

no alt