blank
  • Folklórna skupina Dolná Poruba

KULTÚRA

Skromný, v minulosti ťažko skúšaný ľud Dolnej Poruby si dokázal zachovať vlastnú identitu. Jeho bohatstvo spočíva najmä v kultúrnom dedičstve, ktorého originálne prejavy dodávali Dolnoporubčanom energiu zvládať úskalia života v jednotlivých historických obdobiach. Zušľachťovanie ducha im jednak kompenzovalo fyzickú námahu, avšak dopomohlo aj k rozvoju kultúrneho povedomia a šíreniu autentických umeleckých hodnôt za hranicami regiónu. Dôkazom je Etnografický atlas Slovenska. V rámci jeho prípravy v osemdesiatych rokoch 20. storočia bola Dolná Poruba vybraná ako jedna z 250 vzoriek.

Exportných kultúrnych artiklov však táto rázovitá dedinka vyprodukovala viac. Za zmienku stoja predovšetkým:
divadelný krúžok, ktorý začal svoju činnosť vyvíjať v roku 1953;
Emil Nedielka, rodák z Dolnej Poruby, od roku 1996 riaditeľ Divadla Jána Palárika v Trnave, absolvent Divadelnej fakulty Akadémie múzických umení v Prahe;
hudobná skupina Melodic, pôsobiaca na scéne do roku 1978 (Ján Kopčan, Július Guliš, Anton Bajzík, Tibor Karády, Eduard Kopčan, Miroslav Gajdošík, Peter Vojsovič);
hudobná skupina Ergo, ktorá pôsobila pod hlavičkou Osvetovej besedy Dolná Poruba, v rokoch 1981–1991 zabávala ľudí najmä v Kúpeľnej dvorane v Trenčianskych Tepliciach (Eduard Kopčan, Václav Hahn, Helena Hahnová, Valéria Hahnová, Anton Štefula, Ján Kucharovič, Miroslav Hlaváč);
hudobníčka Viktória Tarabová, rodáčka z Dolnej Poruby, ktorá obsadila 2. miesto vo finále 34. ročníka prestížnej pesničkovej súťaže Košický zlatý poklad (2018);
folklórna skupina, ktorá začala pestovať tunajšie spevné a tanečné tradície od roku 1975 a so svojim repertoárom sa predstavila na viacerých prestížnych slovenských folklórnych festivaloch vrátane Myjavy;
folklórny krúžok Porubanček, ktorý pracuje pri Základnej škole v Dolnej Porube od roku 2007, dôraz kladie na detskú prirodzenosť a hravosť, pričom prezentuje tradičné ľudové umelecké prvky spojené s hovoreným slovom, piesňou, tancom či hudbou. Krúžok sa súčasne podieľa na formovaní kultúrneho povedomia prostredníctvom zážitkového poznávania tradícií a regionálnej histórie. Zároveň pravidelne obohacuje miestne kultúrno-spoločenské podujatia.

Opomenúť v tomto smere nemožno ani Annu Orságovú, rod. Hofierkovú (1920–2006), ktorá preslávila Dolnú Porubu ako majsterka ľudovej umeleckej výroby zdobiaca kraslice originálnou, na Slovensku zriedkavou technikou – leptaním. Mária Suchá, rod. Hofierková (1921–1985) zhotovila gobelín, umiestnený v súčasnosti v zasadacej miestnosti budovy obecného úradu v Dolnej Porube. Anna Šupáková, rod. Ďatková (*1930) šila miniatúry krojov pre bábiky.

blank
  • Ľudový odev

ĽUDOVÝ ODEV

Dobové oblečenie obyvateľov Dolnej Poruby reprezentuje západoslovenský typ ľudového odevu, zvaný tepliansky. V miestnych podmienkach ho charakterizovali jednoduchosť a materiál z vlastnej produkcie. Vzhľadom k histórii, geografickej polohe i hospodárskym možnostiam sa podobal kroju susednej Hornej Poruby.
Ženy najčastejšie nosili rubáše z bieleho plátna, vyšívanú zásteru s prieramkami, neskôr rukávce s vyšívkou na pleci. Vydaté symbolizoval čepiec a okolo hlavy obtočený pás bieleho plátna, tzv. rúbek, ktorý po prvej svetovej vojne nahradil ručník. Vo výzdobe prevládali variácie žltej, oranžovej, červenej a modrej farby.
Klasický mužský odev pozostával z nohavíc a haleny. V zime bolo základným materiálom súkno, v lete doma tkané konopné plátno.

NÁREČIE

Dolná Poruba patrí z dialektologického hľadiska k západnej hranici výskytu stredoslovenského nárečia. Líši sa tým napríklad od susednej obce Omšenie, ktorá prislúcha skôr k západoslovenskému dialektu. Príčinou tohoto javu bola pomerne silná izolácia od západnejšie ležiacich sídel, napriek dostupnej oblasti Trenčína cez údolie Tepličky.