blank
  • Folklórna skupina Dolná Poruba

KULTÚRA

Skromný, v minulosti ťažko skúšaný ľud Dolnej Poruby si dokázal zachovať vlastnú identitu. Jeho bohatstvo spočíva najmä v kultúrnom dedičstve, ktorého originálne prejavy dodávali Dolnoporubčanom energiu zvládať úskalia života v jednotlivých historických obdobiach. Zušľachťovanie ducha im jednak kompenzovalo fyzickú námahu, avšak dopomohlo aj k rozvoju kultúrneho povedomia a šíreniu autentických umeleckých hodnôt za hranicami regiónu. Dôkazom je Etnografický atlas Slovenska. V rámci jeho prípravy v osemdesiatych rokoch 20. storočia bola Dolná Poruba vybraná ako jedna z 250 vzoriek.

Exportných kultúrnych artiklov však táto rázovitá dedinka vyprodukovala viac. Za zmienku stoja predovšetkým:
divadelný krúžok, ktorý začal svoju činnosť vyvíjať v roku 1953;
Emil Nedielka, rodák z Dolnej Poruby, od roku 1996 riaditeľ Divadla Jána Palárika v Trnave, absolvent Divadelnej fakulty Akadémie múzických umení v Prahe;
hudobná skupina Melodic, pôsobiaca na scéne do roku 1978 (Ján Kopčan, Július Guliš, Anton Bajzík, Tibor Karády, Eduard Kopčan, Miroslav Gajdošík, Peter Vojsovič);
hudobná skupina Ergo, ktorá pôsobila pod hlavičkou Osvetovej besedy Dolná Poruba, v rokoch 1981–1991 zabávala ľudí najmä v Kúpeľnej dvorane v Trenčianskych Tepliciach (Eduard Kopčan, Václav Hahn, Helena Hahnová, Valéria Hahnová, Anton Štefula, Ján Kucharovič, Miroslav Hlaváč);
hudobníčka Viktória Tarabová, rodáčka z Dolnej Poruby, ktorá obsadila 2. miesto vo finále 34. ročníka prestížnej pesničkovej súťaže Košický zlatý poklad (2018);
folklórna skupina, ktorá začala pestovať tunajšie spevné a tanečné tradície od roku 1975 a so svojim repertoárom sa predstavila na viacerých prestížnych slovenských folklórnych festivaloch vrátane Myjavy;
folklórny krúžok Porubanček, ktorý pracuje pri Základnej škole v Dolnej Porube od roku 2007, dôraz kladie na detskú prirodzenosť a hravosť, pričom prezentuje tradičné ľudové umelecké prvky spojené s hovoreným slovom, piesňou, tancom či hudbou. Krúžok sa súčasne podieľa na formovaní kultúrneho povedomia prostredníctvom zážitkového poznávania tradícií a regionálnej histórie. Zároveň pravidelne obohacuje miestne kultúrno-spoločenské podujatia.

Opomenúť v tomto smere nemožno ani Annu Orságovú, rod. Hofierkovú (1920–2006), ktorá preslávila Dolnú Porubu ako majsterka ľudovej umeleckej výroby zdobiaca kraslice originálnou, na Slovensku zriedkavou technikou – leptaním. Mária Suchá, rod. Hofierková (1921–1985) zhotovila gobelín, umiestnený v súčasnosti v zasadacej miestnosti budovy obecného úradu v Dolnej Porube. Anna Šupáková, rod. Ďatková (*1930) šila miniatúry krojov pre bábiky.

blank
  • Ľudový odev

ĽUDOVÝ ODEV

Dobové oblečenie obyvateľov Dolnej Poruby reprezentuje západoslovenský typ ľudového odevu, zvaný tepliansky. V miestnych podmienkach ho charakterizovali jednoduchosť a materiál z vlastnej produkcie. Vzhľadom k histórii, geografickej polohe i hospodárskym možnostiam sa podobal kroju susednej Hornej Poruby.
Ženy najčastejšie nosili rubáše z bieleho plátna, vyšívanú zásteru s prieramkami, neskôr rukávce s vyšívkou na pleci. Vydaté symbolizoval čepiec a okolo hlavy obtočený pás bieleho plátna, tzv. rúbek, ktorý po prvej svetovej vojne nahradil ručník. Vo výzdobe prevládali variácie žltej, oranžovej, červenej a modrej farby.
Klasický mužský odev pozostával z nohavíc a haleny. V zime bolo základným materiálom súkno, v lete doma tkané konopné plátno.

NÁREČIE

Dolná Poruba patrí z dialektologického hľadiska k západnej hranici výskytu stredoslovenského nárečia. Líši sa tým napríklad od susednej obce Omšenie, ktorá prislúcha skôr k západoslovenskému dialektu. Príčinou tohoto javu bola pomerne silná izolácia od západnejšie ležiacich sídel, napriek dostupnej oblasti Trenčína cez údolie Tepličky.

Táto stránka používa cookies. Pre viac informácií kliknite na tento odkaz. Zásady spracovania osobných údajov nájdete v hlavnom menu - časť SAMOSPRÁVA (sekcia "Ochrana osobných údajov").